Ultima VII: The Black Gate

Recenzia hry

Od minulého povolania Avatara do Británie uplynulo viac ako 200 rokov. Teraz je hráč, Avatar, premiestnený z pohodlia vlastného domova Guardian do tohto sveta aby započal nový vek, vek osvietenie. Siedmy diel Ultimy začína v menšom mestečku Trinsicu, kde sa stal kováč a jeho pomocník z rasy Gargoyle obetí brutálnej rituálne vraždy. Pri výstupe z portálu Avatar stretne starého známeho Iola, a vyšetrovanie spolu s objasnením celej situácie môže začať. Rituálne vraždy sú ale len malým čriepkom v mozaike pretkané novozaloženou organizácií The Fellowship, v ktorého vedenie je druid Batlin, ktorý do stále sa rozrastajúcej organizácie verbuje nové tváre a pätolízačmi.

Príbeh spolu s veľkou mierou slobody je tým hlavným lákadlom prečo dať Ultime šancu. Ďalšie plus je tiež to, že súboje tvorí pomerne malú časť hracej doby a hra je tak skôr zameraná na dialógy a adventúrne problémy. Dialógy sa podarili nadmieru, zo začiatku ma ale zaskočili často používané zastarané výrazy ako "thou" namiesto "you" a podobné, no nie je to tak výrazné, ako by sa mohlo zdať. Keď si na tieto dialógy zvyknete, tak je výsluch rôznych osôb (a vlastne aj hovoriace zveri) v mestách či lesoch najväčšou zábavou akú hra poskytuje. Rozľahlá mapa je naplnená osmičkou miest; farmy, kobky, jaskyne a ďalšie lokácie nechýba a poskytujú dostatok priestoru na prieskum. Napríklad na problém so zatvorenými bránami, ktoré nejdú vypáčiť ani inak otvoriť, stačí ručne priviesť kanón a pušný prach, či snáď doniesť horninu Blackrock, a za použitia ukradnuté kúzelníkovej palice na vzácnu horninu potom sledovať z diaľky explózii. Možností je vďaka použitému enginu neobmedzene, a interaktivita ďaleko presahuje všetko videní, od Dark Sun po Arcanum. Tu tvorcovia ďaleko predbehli dobu, a svet je naozaj interaktívne a využiteľný.